reklama

Na Džabal Toubkal

Džabal Toubkal - najvyšší vrchol Atlasu, Maroka, celej severnej Afriky, oblasti od Stredozemného mora až po Etiópsku vysočinu s vyprahnutým Ras Dašanom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Počas svojho študijného pobytu Erasmus v Madride som chcel toho vidieť čo najviac, samozrejme, všetko bolo limitované finančne a trochu aj časovo. Madrid je pomerne veľké a živé mesto a človeku sa po dlhšom pobyte v ňom zachce prírody. Navyše výlety, na ktoré som chodieval, boli väčšinou tiež do ďalších miest. Pri návšteve hlavných stredísk Andalúzie (Sevilla, Córdoba, Málaga, Granada) som si naplánoval aj výstup na druhý najvyšší vrchol pohoria Sierra Nevada - Pico Veleta (3 398m). No, výstup. Aby som to uviedol na správnu mieru, až pod vrchol vedie asfaltová cesta, ktorá je najvyššie položenou cestou v Európe, takže by to nebolo nič náročné. Všetko však prekazila choroba, ktorú som posledný deň chytil v Granade, a tak som nasledujúci deň namiesto krásnych výhľadov z vrcholu Pico Veleta videl iba záchodovú misu zvnútra.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som sa však vrátil späť do Madridu, začal som premýšľať o inom vhodnom cieli. Najskôr mi napadol najvyšší vrch celého Španielska, 3 718 metrov vysoká sopka Pico de Teide na Kanárskych ostrovoch, potom som však našiel niečo ešte zaujímavejšie - africký Atlas. A síce, jeho najvyšší vrch, štvortisícovku Ďzabal Toubkal. Bolo rozhodnuté, a tak som si začal na internete zháňať čo najviac informácií o výstupe - o potrebnej výbave, náročnosti a pod., ale aj o ceste tam, o cenových reláciách, o Maroku, miestnych zvykoch, tradíciách - veď som mal ísť do Afriky. O výstupe samotnom som sa dozvedel pomerne veľa (najmä z rôznych blogov) - že najnáročnejší je vo februári/marci (ja som tam chcel ísť začiatkom februára), že v tom období sú mačky nevyhnutnosťou (ešte nikdy som neliezol v mačkách), je dobré mať tiež cepín, ale aj, že sa tam nachádzajú vysokohorské chaty, v ktorých je možnosť ubytovať sa. Zostalo len nájsť niekoho, kto by bol ochotný ísť so mnou. A tak som začal kontaktovať všetkých známych v Madride, u ktorých bola aspoň minimálna šanca, že by šli. Ukecať sa dal iba Tom - Poliak, ktorý študoval na rovnakej univerzite ako ja. Dátum nášho päťdňového výletu sme stanovili na začiatok februára, cena spiatočnej letenky z Madridu do Marrakeša stála iba okolo 60 eur.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V deň odletu mal Tom trochu problémy s dopravou na letisko, a tak meškal. Už som sa obával, že budem musieť odletieť sám, nakoniec však všetko stihol.

A je to tu, lietadlo pristáva na medzinárodnom letisku Menara. Cestou sme sa mohli pokochať pohľadom na španielsku náhornú plošinu nazývanú Meseta, hory Andalúzie či Gibraltarský prieliv, vyprahnutú krajinu severnej Afriky, z ktorej sa majestátne dvíhalo najvyššie pohorie tejto oblasti - Atlas.

Obrázok blogu

Madrid z vtáčej perspektívy. V spodnej časti jedna z madridských hlavných dopravných tepien Autopista de Circunvalación M - 30, nad ňou v strede futbalový štadión najslávnejšieho madridského klubu - Estadio Santiago Bernabéu a celkom na pravom okraji sa týčia 4 mrakodrapy nazývané Cuatro Torres (štyri veže).

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Obrázok blogu


Medzi Európou a Afrikou. Medzi Marokom a Španielskom. Gibraltarský prieliv. V hornej časti juh Pyrenejského polostrova s britským zámorským územím Gibraltár (nazývaný aj The Rock - Skala) a v dolnej časti jedna zo španielskych enkláv v severnej Afrike - Ceuta a sever Marockého kráľovstva.


Obrázok blogu

Roztrúsené sídla vo vyprahnutej krajine severného Maroka obklopené vrchmi, ktoré vyzerajú ako plastová 3D mapa.


Obrázok blogu

Mnohé sídla, ako aj hospodárske a priemyselné objekty sú od okolitej nehostinnej krajiny oddelených vysokými múrmi.


Obrázok blogu

Medzinárodné letisko Marrakeš-Menara. Vitajte!


Obrázok blogu

Letisková hala. Vpravo Informácie. Alebo v marockej angličtine INFORMATIONS. Pred vstupom do nej však musíte vyplniť vstupný formulár, kde budú od vás okrem základných údajov ako meno a priezvisko žiadať cieľ cesty či presnú adresu počas pobytu. Formulár je okrem arabského aj v anglickom a francúzskom jazyku a musíte ho vyplniť aj pred opustením krajiny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Obrázok blogu

Pohorie Atlas sa rozkladá okrem Maroka aj na území Tuniska a Alžírska a jeho celková dĺžka je približne 2 400 km. Je súčasťou Alpsko-himalájskeho systému (kam patria aj najvyššie pohoria sveta - Himaláje či Karakorám, ale napríklad aj naše Karpaty) a skladá sa z viacerých podcelkov, z ktorých najvyšší je Vysoký Atlas.

Tam niekde sa nachádza aj Džabal Toubkal, poznamenal som. Tom prikývol, obaja sme sa veľmi tešili na výstup, samozrejme, pohľad naň z lietadla vzbudzoval prirodzený rešpekt. Som rád, že sa podujal na tento výletík, nakoľko som ho nechcel absolvovať celkom sám.

Bol začiatok februára, madridské teploty pohybujúce sa okolo 8 °C vystriedalo príjemných marrakešských 20 °C. Na letisku nastupujeme, ako inak, po párminutovom vyjednávaní, do taxíka a za 130 dirhamov (čo bolo asi 13 eur, pričom sme my, už ostrieľaní cestovatelia, vybavili o štyri dni neskôr pri spiatočnej ceste cenu 50 dirhamov) sa dovezieme do starej časti mesta, k nášmu hostelu nás dovedú miestni (nejakí taxikárovi známi). Prvýkrát v Afrike, všetko som pozorne sledoval, ľudí, dopravné prostriedky, premávku, budovy... Po ubytovaní sa sme nechceli stratiť ani sekundu, hor sa teda do mesta! Vrchol (doslovne - no, ako sa to vezme) a hlavný dôvod našej cesty mal však prísť až počas nasledujúcich dní. Pozreli sme si mesto, trochu zjednávali na miestnych trhoch, nakúpili nejaké drobnosti a večer sme sa pomaly začali pripravovať na nasledujúce dni, a potom unavení zaľahli. „Dobranoc!", odznelo.

Hodiny na mobile ukazujú sedem hodín ráno, prechádzame prebúdzajúcim sa Marrakešom. Museli sme vyraziť trochu skôr, pretože nás čakal dlhý a namáhavý deň. Najskôr bolo trochu chladnejšie, no pomaly sa začalo hlásiť k slovu slnko a pomerne rýchlo zohrievalo vzduch, až začalo opäť pražiť. Cesta do centra ubehla celkom rýchlo, prechádzame okolo hlavného marakešského námestia Jemaa el-Fnaa (Džema el-Fnaa), jedného z najväčších v Maroku, a smerujeme k stanovisku taxíkov, trochu sa obzeráme, pretože po našej pravej ruke sa nachádza zopár viacmiestnych taxíkov, no, ako sa ukázalo, boli určené pre turistov, ktorí si objednali nejaký výlet cez miestne cestovné kancelárie. Obľúbené sú napríklad výlety do púšte. A tu sa nás už „ujíma" jeden miestny muž striehnuci na ulici na turistov a priblíživší sa so slovami: „Helov maj frends, hav ár ju? Vot du ju níd, hotel, ór ju níd tu get samsink? Aj vil help ju". Povedali sme, že potrebujeme taxík až do Imlilu. „Ofkórs, noupróblem", rázne vykročil na druhú stranu ulice. Pre istotu na nás ponad plece mávol rukou. S Tomom sme sa na seba pozreli, pokrčili plecami a nasledovali ho. Aj napriek tomu, že kríval, sme mali niekedy problém držať s ním krok. Po ceste zdravil takmer každého miestneho. Napokon sme prišli k stanovisku taxíkov a zas a znova sa začalo veľké zjednávanie, pretože taxikár vyrukoval s cenou 600 dirhamov (len tam), čo sa nám, prirodzene, zdalo priveľa. Po zdĺhavom dojednávaní - pričom krívajúci muž nám robil akéhosi sprostredkovateľa, aj keď oslovený taxikár vedel ako-tak po anglicky - sme sa dopracovali k cene 650 dirhamov za spiatočnú cestu s tým, že nás tam dovezie a o dva dni príde opäť pre nás, išlo pritom o vzdialenosť dvakrát 65 km (Marrakeš - Imlil - Marrakeš).

Obrázok blogu

(Zdroj: http://www.exodus.co.uk/holidays/tmy/overview)

Nastúpili sme teda do taxíka, samozrejme, krívajúci muž si za svoje nám poskytnuté služby vypýtal patričnú odmenu, pričom sme si nemohli nevšimnúť, že zinkasoval nejakú tú províziu aj od taxikára, a vyrazili sme naproti Vysokému Atlasu. Hneď za mestom sme však zastavili a prehodili si nás do iného taxíka, náš nový vodič disponoval iba znalosťou francúzštiny, veľmi sme si teda nepokecali, nakoľko naša znalosť tohto krásneho jazyka bola biedna.

Keď sme už opustili Marrakeš a postupovali v smere Imlil, nadchýnali sme sa okolitými berberskými dedinkami, ktoré sa zvyčajne nachádza na úpätí hôr, nakoľko Berberi žijú najmä na hornatých územiach severnej Afriky a v oblastiach saharských oáz. Najväčšie zastúpenie majú práve v Maroku (8,9 mil.) a Alžírsku (6,4 mil). A tak, keď sme museli nútene zastaviť, pretože na ceste pracovali ťažké stroje, využil som tejto prestávky a zvečnil si okolitú prírodu s berberskými dedinkami dokonale vsadenými do vyprahnutých kopcov a horských masívov.

Obrázok blogu

Berberská osada medzi Marrakešom a mestečkom Asni.


Obrázok blogu

Po chvíli opäť pokračujeme ďalej, popod lyžicu bagra, zdá sa, že pokiaľ ide o bezpečnosť, platia tu trošku iné normy.


Obrázok blogu

Ako sme postupovali, čoraz viac sa nám odkrýval pohľad na majestátny Atlas, zasadený medzi najväčšou púšťou na svete a Stredozemným morom.

Nadmorská výška stúpala a teplota mierene klesala, čo bolo cítiť najmä po tom, ako sme prešli mestečkom Asni, od ktorého to bolo do Imlilu už len necelých 20 km. Konečne vystupujeme v Imlile, aj keď cesta taxíkom bola veľmi zaujímavá a ubehla pomerne rýchlo. Hneď sme pocítili teplotný pokles, z príjemných marrakešských februárových 20 °C to už zrazu nebolo na krátky rukáv. Niet divu, nachádzali sme sa v nadmorskej výške okolo 1740 m.

Obrázok blogu

Všade naokolo Atlas.


Obrázok blogu

Na naše prekvapenie nám taxikár zastaví pri vytipovanom dome, kde sa nám hneď začal venovať jeden Imlilčan, pozval nás dnu a tu sa začali nosiť na stôl raňajky, ktoré pozostávali z placiek, džemu, masla, kakaa, medu a samozrejme silného čaju či kávy. Na fotografii zľava Tom, ja a náš taxikár.

Vtedy som si uvedomil, ako všetci spolupracovali, aby mohli poskytnúť turistovi výsledný produkt a každý si tak mohol finančne polepšiť (od krívajúceho muža, ktorý zohnal zákazníkov pre vodičov taxíkov a utŕžil tak svoj diel, cez samotných taxikárov až po nášho imlilského hostiteľa). Myslím, že týmto prístupom by sa dalo inšpirovať. Tu to však nekončilo, bol nám ponúknutý nocľah (ktorý sme však zdvorilo odmietli, pretože sme chceli ihneď vyrážať, nakoľko k horským chatám, kam sme mali namierené, to bola ešte poriadna štreka), ako aj potrebná výbava (požičali sme si teda mačky a palice). Ja som si musel vymeniť aj obuv, pretože tá moja nebola práve najvhodnejšia, čo však nebol problém, taktiež si zapožičať spacák, domáci nás totiž upozornil, že v horských chatách, kam smerujeme, nie sú žiadne prikrývky. Tom však argumentoval, že pri svojom pobyte v Kanade spal v stane aj pri nižších teplotách. Aj keď som si nemyslel, že je to najlepší nápad, uznanlivo som prikývol. S taxikárom sme sa dohodli, že príde po nás na druhý deň, niekedy večer, chcel si to však poistiť, a tak si vypýtal zálohu 100 dirhamov.

Po chutných raňajkách, trochu iných, na aké som zvyknutý, sme sa vybrali naprieč Vysokým Atlasom. Spýtali sme sa ešte na cestu, miestni boli veľmi ochotní, ešte nás aj vzali kúsok autom. Keď som pozrel na mohutné hory vypínajúce sa nad našimi hlavami, musím sa priznať, mal som rešpekt, no bol som odhodlaný splniť to, po čo som sem prišiel.

Obrázok blogu

Vychádzame teda z Imlilu a onedlho sa dostávame na chodník lemovaný obrovskými kameňmi.

Po určitých úsekoch sme sa radšej uistili, či ideme správne, iba sme zavolali na miestnych: „Džabal Toubkal? " a mávli sme rukou na pred nami dvíhajúce sa hory. Poväčšine nasledovala odpoveď „Oui!" a tiež potvrdenie oného smeru.

Obrázok blogu

Po ceste stretávame mladých chlapcov uvelebených na chrbte mula (či mulice?) smerujúcich do Imlilu, tiež pastiera ženúceho stádo kôz, a to sme už dorazili do susednej dedinky Aroumd.


Obrázok blogu

Aroumd.


Človek je opäť nútený uvedomiť si, že sa nachádza „v inom svete". Tu nám už miestni ponúkali rôzne šatky a iné doplnky, zdvorilo odpovedáme, že máme pred sebou ešte dlhú cestu a nechceme sa zdržovať, nuž, pochopili, no museli sme im prisľúbiť, že sa zastavíme pri našej spiatočnej ceste. V posledných rokoch stúpal počet obyvateľov tejto dediny pomerne rýchlo a viac ako polovica z nich je činná v cestovnom ruchu. Možné je tiež ubytovať sa v niektorom z miestnych „hotelov".

Obrázok blogu

Naďalej sa nám naskytovali zaujímavé pohľady, starček sediaci na úpätí hôr s trochu smutným, trochu udiveným a trochu neprítomným pohľadom,


Obrázok blogu

tiež dve skupiny detí, ktoré hrali futbal, táto mala i loptu, no tá druhá hrala vlastne futbotl, nakoľko museli nahradiť loptu plastovou fľašou.


Obrázok blogu

Opúšťame Aroumd.


Obrázok blogu

Tabuľa informujúca o miestnom vtáctve. Možno tu natrafiť aj na le "gypaète barbu", teda orlosupa bradatého, nám sa ho však zočiť nepodarilo.


Obrázok blogu

Dostali sme sa na plošinu zo všetkých strán obkolesenú vrchmi. Prešli sme cez ňu a po ľavej strane sme začali opäť prudko stúpať.


Obrázok blogu

Chvíľu ideme popri horskom potôčiku.


Na chvíľu sme zišli z trasy, preto sme sa spýtali ďalšieho miestneho sprevádzajúceho svoje stádo oviec, kadiaľ ďalej, a ten nás poslal tým najprudším kopcom smerom nahor. Keď sme sa dostali na cikcakový chodníček, nebolo to až také strašné.

Obrázok blogu

Postupne začalo pribúdať snehu a znižovala sa aj teplota ( vo všeobecnosti klesá každých 100 výškových metrov teplota o asi 0,4 - 1 °C ), preto prišla onedlho na rad aj bunda.

Stretali sme tiež turistov vracajúcich sa z Atlasu, pozhovárali sme sa s litovskými kolegami a pokračovali ďalej, pre istotu sme sa zasa uistili, či ideme správne, pretože sme neboli vybavení žiadnou schopnou mapou, neviem ani, či bolo možné nejaké kvalitnejšie zohnať.

Obrázok blogu

Mali sme iba tento náčrt, ktorý však končí pri horských chatách. Možno ho nájsť aj na internetovej stránke turistického sprievodcu Trablaizer (http://trailblazer-guides.com/book/moroccan-atlas-the-trekking-guide/sample-trek-toubkal-circular-trek).

Obrázok blogu

Najskôr stúpame, potom mierne klesáme. Tom to zatiaľ zvláda bez problémov.


Obrázok blogu

Postupne sa pred nami začala odkrývať vysokohorská osada Sidi Chamharouch [sidy šamaruš] rozprestierajúca sa vo výške 2310 m (ten červený fliačik je miestna mešita).


Obrázok blogu

Nechcel som porušiť zákaz, preto som si v žiadnom miestnom toku radšej nezaplával.

V tejto osade pomenovanej po sultánovi (sidi - svätý) Chamharouch sa nachádza pár provizórnych domčekov a tiež mešita. Nad čiastočne zamrznutým vodopádom sme po moste prekročili ďalšiu marockú bystrinu a tu nás už miestni opäť privítali s rôznou ponukou nápojov či všelijakých berberských výrobkov, ako napríklad kobercov. A aj keď nás presviedčali o nutnosti zakúpenia si nejakých nápojov, nakoľko už nebudeme mať dlho takú možnosť, my sme pokračovali ďalej, boli sme totiž dobre zásobovaní vlastnou vodou. No kto chce, môže sa zastaviť napríklad na čerstvú pomarančovú šťavu, ceny sú veľmi dobré aj napriek vysokohorskej prirážke.

Obrázok blogu

Šťastný manželský pár prichádza do osady.

Obrázok blogu

Opäť sme začali prudko cikcakovito stúpať, až sme sa dostali na vrch, kde sme mali celú osadu ako na dlani, v tieni mohutných hôr.

Dostávame sa do ďalšej etapy cesty. Dosť sa ochladilo, dôkazom toho boli aj vodopády, predtým voľne tečúce, neskôr sčasti zamrznuté, a teraz zamrznuté úplne, tiež sneh, ktorý sa predtým objavoval len sporadicky, sa od tohto bodu stal naším sprievodcom až po vrchol samotný.

Obrázok blogu

Stretli sme ďalších turistov sprevádzaných miestnymi a tiež plne vyťaženými mulmi. Tie sa tu dajú prenajať v prípade, že máte nadmernú batožinu a nechcete sa s ňou trápiť v horách Vysokého Atlasu.


Obrázok blogu

So znižujúcou sa teplotou začalo postupne pribúdať aj čoraz viac hmly, čo malo s postupným stmievaním sa za následok mierne zníženú viditeľnosť.


Obrázok blogu

Prichádzame k nejakej búde, ktorá v letných mesiacoch slúži zrejme ako obchod, kde si turisti môžu zakúpiť nápoje a osviežiť sa, no teraz zíva prázdnotou.


Obrázok blogu

Ďalší checkpoint.


Obrázok blogu

Stále sa stmieva a pribúda aj snehu, občas spadne i nejaká tá vločka.

Tom sa rozhodol, že si nasadí mačky, no mne sa šlo veľmi dobre, po mačkách som teda zatiaľ nesiahol. Aj napriek všetkému som si neprestával vychutnávať úchvatné okolité scenérie.

Obrázok blogu

Pohľad späť stál za to.


Obrázok blogu

Obloha menila farby ako chameleón.

Toma začali pomaly opúšťať sily a tak sme trošku spomalili, neskôr som sa mierne odtrhol, aj preto, že sme stále nemali na dohľad chaty, v ktorých sme plánovali prenocovať. Na výstup na Džabal Toubkal sú totiž potrebné minimálne dva dni, preto príbytok, v ktorom je možné prenocovať, vám padne vhod. Nakoniec, po siedmich hodinách chôdze (šli sme vychádzkovým tempom, dá sa to zvládnuť aj za kratší čas), keď už bolo naozaj poriadne šero, zbadal som v diaľke tmavý bod, z ktorého sa postupne začali črtať oné dve chaty, otočil som sa preto, a zakričal smerom späť: „Tom, jesteśmy już tutaj". A v následnej ozvene bolo cítiť akúsi radosť a úľavu v Tomovom unavenom hlase: „Dobrze". Počkal som ho teda a po krátkom dohadovaní sme sa rozhodli ubytovať v tej bližšej a novšej chate - Les Mouflons, aj keď bol rozdiel medzi nimi len niekoľko metrov. Tom však povedal, že už nevládze prejsť ani meter navyše.

Chata Les Mouflons bola otvorená pre verejnosť až v roku 1999, nakoľko sa už od 50. rokov čoraz viac zvyšoval záujem o turistiku v Atlase. Tá staršia, Neltner Refuge ( Refuge du Toubkal), sa však začala stavať už v roku 1938 a meno dostala po vtedajšom významnom geológovi a horolezcovi Louisovi Neltnerovi. Obe chaty sa nachádzajú vo výške 3 207 m n.m. Rezervácia ubytovania je možná aj elektronicky (http://www.imlil.org/toubkal_refuges.htm), predpokladali sme však, že v zimných mesiacoch to nebude nutné. Okrem ubytovania je tu možnosť (za menší poplatok) rozložiť si v okolitom areáli stan, vo februári však túto možnosť nikto nevyužil.

Obrázok blogu

Vytúžené horské chaty.

O pol ôsmej (o pol siedmej marockého času - v Maroku platí podobne ako v Londýne tzv. svetový čas - GMT) sme si mohli vydýchnuť, vchádzame dnu a informujeme sa o cenách. No myslím si, že keby boli akokoľvek vysoké, v tej chvíli by sme neváhali ani sekundu. Zrazu nás zavalila horúčava. Po celodennej túre, vyzimení a unavení, sme si teraz mohli konečne vydýchnuť. „Ic sríhandrid dihrams", odpovedal nám jeden zo zamestnancov na našu otázku, koľko by stál nocľah na jednu noc spolu s večerou. Dodal však, že v cene je večera aj raňajky, no ja som odvetil, že o raňajky záujem nemáme, nakoľko stávame skoro ráno, kedy sa určite ešte podávať nebudú. „Ou kej", zamyslel sa teda, a po hodnej chvíli s vážnym výrazom tváre ani biznismen na Wall Street, dodal, „vizaut brekfest ic tú handrid." Nocľah s večerou a raňajkami asi 30 eur, bez raňajok len 20. Veľmi som nepochopil danému cenníku, no nejako mi to neprekážalo. Súhlasil som tiež so sprchou za príplatok 20 dirhamov (asi 2 eurá). Odložili sme si veci do našej izby, kde mohlo byť okolo 10 miest na spanie, no na naše veľké prekvapenie, sa kúrilo iba v spoločenskej miestnosti, teplota v ostatných izbách sa rozhodne nedala nazývať izbovou, skôr chladničkovou, nachádzali sme sa totižto vo výške 3 207 m (pričom najvyšší vrch Slovenska je o viac ako 550 metrov nižší). Šli sme sa najesť a v neposlednom rade sa aj zohriať. Polievka bola dobrá, teda, hlavne horúca. Naložil som si zo dva - tri razy, už si presne nepamätám, no špagety boli dosť suché, nie veľmi chutné, Tom ich po pár sústach odsunul na okraj stola, ja som bol však až príliš hladný.

Obrázok blogu

Spoločenská miestnosť žila.

Presunul som sa do kúpeľne, tá horúca sprcha, ako sa hovorí, naozaj bodla. No keď som z nej vyšiel, parilo sa zo mňa ako z parnej lokomotívy, teplotný rozdiel bol naozaj citeľný. Na izbe bolo s nami zopár Angličanov (a Škótov, myslím), s ktorými som sa pustil do reči, upozornili ma, že pri vrchole sa dosť šmýka a bolo by lepšie, keby si pre každý prípad požičiam cepín, čo som aj urobil (dajú sa tu požičať tiež mačky aj ďaľší potrebný výstroj). Oboznamujem ich tiež s našimi smelými plánmi na nesledujúci deň - vyraziť zo súčasnej pozície (3 207 m) v skorých ranných hodinách, zdolať Džabal Toubkal (4167 m), vrátiť sa naspať do chaty (3 207 m) a tiež zísť späť do Imlilu (1 740 m). Trochu sa pousmiali a následne sa spýtali, či mám nejaké skúsenosti s horolezectvom, tak som povedal, že moja doterajšia najvyššia nadmorská výška bola 1350 m n.m., keď som šiel na bicykli na Štrbské pleso. Očividne ich to dosť pobavilo, jeden z nich mi dal rýchlokurz zaobchádzania s cepínom, pre každý prípad, a s jemnými úškľabkami mi zaželali šťastnú cestu. Boli sme dosť unavení, zaľahli sme teda, obliekol som si tepláky, rifle, dva páry ponožiek, tričko, sveter, bundu a čapicu a vtesnal som sa do spacáku, pretože tam neboli žiadne prikrývky.

Obrázok blogu

Dobrú noc!


Obrázok blogu

Dobrú!

Tomovi som iba pripomenul, že ten spacák nebol až taký zlý nápad, no on, ako predtým, argumentoval, že v Kanade zažil aj nižšie teploty bez spacáku. V noci ma prebudil drkot Tomových zubov.

Okolo šiestej sme už boli hore a pripravovali sa na hlavnú časť výstupu. Nie som práve ranné vtáča, tak mi chvíľu trvalo, kým som sa prebral. Ani tá teplota mi k tomu veľmi nepomohla. Vyrazili sme naprieč prudkým kopcom, veľmi sme si však neboli istí, či ideme správne, nakoľko tam boli dva vyšliapané chodníčky. Vyberáme si jeden z nich a usilujeme sa dobehnúť skupinu pred nami, aby sme sa mohli spýtať na ďalšie podrobnosti, nemali sme totiž žiadneho sprievodcu, veď načo. Podarilo sa nám - respektíve mi - to až na vrchu svahu, tak som sa pýtal, či ideme správne na Džabal Toubkal. Nešli sme. Museli sme sa vrátiť späť a vybrať sa iným vrchom, ešte prudším (po tom, ako sme prešli okolo chát, mali sme zahnúť prudko doľava).

Obrázok blogu

A ide sa naspäť. Pred chatami musíme zabočiť vpravo (z tohto pohľadu).

Obrázok blogu

Nasledovali sme stopy v snehu. Hneď na začiatku nás otestovalo pomerne prudkú stúpanie. Bez palíc či mačiek by to bolo len sotva možné.


Obrázok blogu

Spolu s pribúdajúcou nadmorskou výškou sa nám odkrývali čoraz krajšie scenérie, stupňovala sa však aj bolesť hlavy. Aj pri najmenšom pohybe bola veľmi citeľná.

Výstup bol pomerne namáhavý, doplňovanie tekutín bolo nutnosťou, čo mi pripomenulo, že sme si nezobrali žiadnu vodu, ostala v chate. Využili sme teda hojné okolité zásoby snehu. Teplota sa znižovala, aj keď bol pekný slnečný deň. Tom už nevládal, nasledoval ma s niekoľkometrovým odstupom. Navyše mu začali omŕzať prsty na rukách, končeky mal už fialové, škoda, musel sa vrátiť späť na chatu. Ja som mal však stále dosť síl a dvojeurové rukavice zakúpené ad hoc v jednom zo stánkov pri madridskom múzeu Prado potvrdili svoju vysokú kvalitu.

Obrázok blogu

A tak som sa rozlúčil s Tomom, zobral si trochu z jeho čokolády, urobil mu záverečnú fotku a ďalej som pokračoval sám.


Obrázok blogu

Teplota stále klesala, rýchlosť vetra sa stupňovala, čo mi trošku komplikovalo cestu, pretože mi niekedy fúkal sneh priamo do tváre. Celý tvár som si omotal šálom, vytŕčali mi len oči.

Na jednom mieste som si veľmi nebol istý kadiaľ ďalej, vietor rozfúkal všetky stopy, no po dôkladnom preskúmaní okolitého terénu som mohol pokračovať. Vedel som, že musím stále stúpať, no nie trasou, kde by bolo nutné šplhať sa po skalách.

Obrázok blogu

Potom som mohol zasa nasledovať stopy v snehu zanechané skupinkami, ktoré sa tiež snažili zdolať tento vrchol. V diaľke som pozoroval drobnučké postavičky. Tam budem o chvíľu aj ja, pomyslel som si.

Počasie bolo čoraz extrémnejšie, no vzhľadom k nadmorskej výške to nebolo až také strašné. Cestu však sťažovala nízka teplota, silný vietor, sneh (miestami až do dvoch metrov, našťastie bol väčšinou zamrznutý), a k tomu všetkému prenikavé horské slnko.

Obrázok blogu

Horské slnko je sviňa, čo som zistil až neskôr, keď sa mi ešte dva týždne po výstupe šúpala celá tvár. Krém na opaľovanie si teda treba pribaliť nielen k moru.


Obrázok blogu


Pri jednom krásnom výhľade som stretol skupinku turistov so sprievodcom vracajúcu sa z vrcholu, dozvedel som sa, že môj vytúžený cieľ je vzdialený asi hodinu.


Obrázok blogu

Zvečnil som si nádherné okolité scenérie a pokračoval ďalej.


Obrázok blogu

Miestami to vyzeralo ako v nebi (asi).


Obrázok blogu

V tejto výške už fúkal taký silný a ostrý vietor, že z niektorých miest bol úplne odviaty sneh a vytŕčala vrstva kameňov, po ktorej sa v mačkách nechodí práve najlepšie, čo som pocítil, keď som spadol a mačkou si roztrhol rifle (pod nimi som mal však ešte tepláky - na turistiku treba chodiť vybavený).


Obrázok blogu

Po zdolaní nasledujúceho vrchu som konečne zbadal železnú ihlanovitú konštrukciu na úplnom vrchole (tu vidno len drobný trojuholníček celkom navrchu), cesta k nej však bola aj tak pomerne dlhá.


Obrázok blogu

K vrcholu viedol chodníček pozdĺž prudkého svahu, vyšliapaný v zamrznutom snehu.

Práve kvôli tejto časti som mal pripravený cepín, v hlave som si prehrával onú inštruktáž z chaty ako používať cepín, keby sa totiž pošmyknem, letel by som až dole, no cepínom by som sa mohol zachytiť.

Obrázok blogu

Ja som si však dával pozor a pri vrchole som dobehol skupinku turistov, ktorí asi pred hodinou a pol vyzerali ako malé mravčeky pochodujúce po zasneženom kopčeku, a preto som si mohol vychutnávať krásne výhľady.

Využil som príležitosť a poprosil jedného z turistov (myslím, že to boli Francúzi), aby mi spravil fotku, nachádzal som sa predsa na najvyššom vrchu Atlasu, Maroka, ba celej severnej Afriky, oblasti od Stredozemného mora až po Etiópsku vysočinu s Ras Dašanom.

Obrázok blogu

Džabal Toubkal, 4 167 m.

Nevedel som však, že bude posledná, ten chlad mi totiž úplne vybil batérie, náhradné ostali v chate. Vydýchol som si teda, že práve tá posledná fotografia bola urobená v nadmorskej výške 4 167m. Pocitová teplota tu klesla až na -23 °C (na čom mal veľkú zásluhu prudký studený vietor, ktorý ju znížil o dobrých 8 °C), čo bol v porovnaní s príjemnými 20 °C, ktoré nás privítali po prílete do Marrakešu, pomerne veľký skok. Moja jesenná bunda (do Madridu som si totižto nebral žiadnu zimnú bundu, veď načo) v kombinácii s pár vrstvami tričiek a šálom Real Madrid ma však spoľahlivo hriala. Vybral som sa naspäť. Dole to šlo pomerne rýchlo, mal som naozaj slušný čas, dokonca o hodinu lepší ako je ten zvyčajný. Čím ďalej som sa ale väčšmi prepadával do snehu, raz som sa v ňom ocitol aj po pás. Cestu mi stále znepríjemňoval ostrý a štipľavý vietor a bol som aj dosť smädný, nechcel som to totiž preháňať s konzumáciou snehu.

Dorazil som však v bezpečí naspäť do chaty. A tu už ma čakal Tom aj s našimi anglickými spolubývajúcimi. „Yes, I did it", potvrdil som nonšalantne. Bol som však veľmi rád, že sa mi to podarilo. Oddýchol som si nejakú hodinku a mohli sme sa pustiť na cestu späť, až do nášho východiskového bodu, do Imlilu. Keď som odchádzal, započul som ešte rozhovor nejakých Angličanov: „You know this guy, Marek, from Slovenia, he made it to the top and he also wants to go back to Imlil today, that's pretty good. No, I think he is from Slovakia," povedal ďalší. „Not bad", potvrdil. Svoj pôvodný plán som takmer splnil, to najťažšie som mal za sebou, alebo nie? Po výmene batérií som ešte ukázal foto z vrcholu aj môjmu anglickému inštruktorovi rýchlokurzu používania cepínu, uznanlivo mi poblahoželal. Aj keď výstup nie je technicky náročný a zvládnu ho aj neskúsení turisti, komplikuje ho nadmorská výška a s ňou spojené bolesti hlavy, ostrý a studený vietor a sneh (najmä vo februári/marci, v ostatných mesiacoch je výstup o poznanie jednoduchší).

Späť do Imlilu sme vyrazili pomerne neskoro, chvíľu sme mysleli,že zostaneme ešte jednu noc v chate, no ten chlad nás akosi odradil. Aj tento zostup bol rýchlejší a dosť pri ňom trpeli kolená. Mačky som už nepotreboval, aj keď Tom ich stále mal (zhodil ich až pri Sidi Chamharouch).

Obrázok blogu

Okolité hory zavalila hustá hmla, viditeľnosť bola pomerne nízka.


Obrázok blogu

Malo to však svoje čaro. Celá táto zimná paráda. Myslím, že v lete by to nebolo také pôsobivé.

Ocitli sme sa opäť pri osade Sidi Chamharouch. Tam sme stretli miestneho asi v našom veku, ktorý tu predával nápoje. Jeho ponuku sme odmietli, ponáhľali sme sa. Býval však v niekoľko kilometrov vzdialenom Aroumde, ktorý sa nachádza pred našim cieľom - Imlilom. A pretože už bolo pomerne neskoro, vybral sa i on naším smerom a sprevádzal nás. Po ceste sme skúšali trochu komunikovať, bolo to však zložitejšie, nakoľko vedel len po francúzsky a moja francúzska slovná zásoba je veľmi skromná, no rukami nohami sa nám to celkom darilo. Mali sme aj celkom šťastie, že sme ho stretli, pretože sa rýchlo stmievalo a neraz sme zostali stáť na rázcestí, on však rázne vykročil tým správnym smerom.

Obrázok blogu

Dostávame sa do Aroumdu, tu sa s nami rozlúčil a pýtal sa, či trafíme do Imlilu, odpovedali sme, že by to nemal byť problém.

Problémom však bola úplná tma a pri slabom až žiadnom osvetlení sme si museli dávať veľký pozor kde šliapeme a kadiaľ ideme. Celkom sme sa vystrašili, keď sa pred nami objavili obrysy osoby celej zahalenej v nejakom odeve aj s kapucňou. Náš rešpekt sa stupňoval ešte väčšmi, keď nás prenasledoval ďalší miestny. Veď sme sa v noci predierali marockými horami, neznámym prostredím, neznámou krajinou. Nakoniec na nás z diaľky zavolal „Ou allez-vous?" odpovedali sme, že ideme do Imlilu. „C'est mon frere, pokračoval, „il va vous montrer le chemin". A v tom sa za ním naozaj objavil jeho mladší brat, chlapec, ktorý mohol mať okolo 15 rokov, s baterkou v ruke, pripravený doviesť nás do Imlilu. Vydýchli sme si, celkom nám to prišlo i vhod, pretože sme si nevideli na vlastný nos a cesta bola pomerne strmá, plná kameňov aj jám. Bezpečne sme teda dorazili do Imlilu, aj vďaka nášmu novému „sprievodcovi", preto sme sa mu náležite finančne odmenili. Po príchode do Imlilu sme však nemohli akosi nájsť oný dom, do ktorého sme dorazili na začiatku. V noci vyzeralo všetko inak a nemohli sme sa ani spýtať, kde sa nachádza - nevedeli sme názov, ani meno majiteľa, čo hľadanie trochu komplikovalo. Nakoniec sme sa dostali až k jeho bratrancovi a asi po hodine blúdenia a pýtania sa konečne našli ten dom, celí zmorení padáme do postelí.

Bratranec ho spoznal na základe opisu. Povedal som mu tiež, že požičiava výstroj a ponúka ubytovanie. Že sme si u neho požičali mačky, ale že tie neboli jeho. Chceli sme zjednať nejakú zľavu, no odbil nás tým, že mačky má od suseda a ten si za ne pýta 200 dirhamov, tu nám, žiaľ, nemôže poskytnúť žiadnu zľavu. Keby to záležalo na ňom, čestnom obchodníkovi, veľmi rád by nám zľavu dal. No ostatné veci sú jeho, tie nám požičia aj lacnejšie. Že aký psychologický ťah. Bratranec však potvrdil náš predpoklad, že mačky sú jeho. Musel som sa pousmiať nad tým, ako si k nám pravda našla cestu.

Ráno som si privstal, aby som si lepšie pozrel Imlil, Tom však radšej počkal na taxík v dome. Po raňajkách som vyrazil.

Imlil je vstupnou bránou do najvyššej časti Atlasu. Môžete tu nájsť veľa ubytovacích aj stravovacích zariadení, v mnohých sa dá požičať aj horolezecký výstroj.

Obrázok blogu

Náš hostiteľský dom. Nesmie chýbať fotografia marockého kráľa Muhammada VI. s rodinou, ktorý kraľuje v krajine od roku 1999.


Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Neskôr dorazil taxík, po ceste sme zobrali ešte jedného Venezuelčana, ktorý, ako sme sa dozvedeli, sem prišiel s rovnakým cieľom, a ten, podobne ako ja, aj splnil. Toma trochu mrzelo, že to nedotiahol do konca, no povedal si, že sa sem ešte raz vráti, nuž, ktovie...

Obrázok blogu

Smerovali sme späť do Marrakešu, opäť sa postupne otepľovalo a my sme si celí nadšení vymieňali zážitky a plánovali naše najbližšie kroky v Marrakeši.

Bol som rád, že som zdolal najvyšší vrch severnej Afriky a hory sa stali pre mňa ešte viac magickejšími ako doteraz, áno, je to drina, ale tá príroda, výhľady, ľudia, zážitky - myslím si, že človeku to dá veľa, jednoducho to stálo za to!

Marek Pápež

Marek Pápež

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Veľmi rád cestujem a s tým sa spájajú aj ďalšie moje záujmy - cudzie jazyky, geografia, dejepis, fotografovanie, turistika a cyklouristika. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu